Srdcom a mečom

Srdcom a mečom

Srdcom a mečom

Kniha už je na pultoch kníhkupectiev
 

Buď mojim svetlom v tme,

buď vodou, ktorá uhasí môj smäd,

buď ohňom,

ktorý ma zahreje...

 

Prológ

     Búrka poháňaná vetriskom lámala stromy, predvádzala svoju silu a prišla nečakane. Dunivé hromy rozochvievali zem, až zaliehalo v ušiach, blesky križovali temnú oblohu a búšili do všetkého, čo vytŕčalo zo zeme, podpaľovali stromy i kry, ktoré razom vzbĺkli ako fakle, oslepujúce výboje drvili skaly. Mračná akoby sa chceli spustiť na zem a ťažkými hustými kvapkami zaliať dolinu. Potôčik vinúci sa ako had údolím sa v okamihu zmenil na rozvodnenú rieku, s hukotom sa valil dolu kopcom a strhával so sebou všetko, čo mu prišlo do cesty. 

     Stádo sa rozpŕchlo na všetky strany, ovce splašene pobehovali po úbočí, mláďatá zúfalo bečali, triasli sa od hrôzy, zatiaľ čo psi divoko brechali, bezúspešne sa pokúšajúc zháňať ich dohromady.

     Bol to desivý podvečer. Ani najstarší nepamätali taký hnev nebies, akoby sa príroda rozhodla nadobro zničiť panenskú zem a predvádzala svoju neskrotnú, neovládateľnú moc. Strašila.

     Pastier celý zahalený do plášťa stál pod prístreškom z guľáčov a čečiny, a bez záujmu sa díval na plamene šľahajúce zo zapálenej jedliny. Dym pohltila voda lejúca sa z oblohy, oheň syčal a prskal, no nevzdával sa a čochvíľa zmenil pevný strom na ohorený čierny pahýľ, navlas rovnaký, aké boli jeho srdce, jeho duša, jeho sny...

     Nebál sa. Nemodlil sa. Akoby sa ho tá spúšť všade naokolo ani netýkala. Myseľ mal zahalenú do boľavých spomienok, minulosť sa vrátila a nečakane udrela mocnejšie, než vyčíňajúca búrka.

     Vietor zalomcoval chatrnou stavbou, do tváre spola skrytej za kapucňou mu udierali bodajúce dažďové kvapky a miešali sa s jeho slzami. Nepohol sa, odolával živlom ako pevné bralo času.

     Iba raz sa otočil ku kamennej chalupe na úpätí stráne, spola usadenej v zemi, s vytŕčajúcou strechou obrastenou trávou, z ktorej obloka sliepňala jediná svieca a z hrdla mu unikol tichý vzdych:

„Bože môj! Prečo...“

 

xxx

 

     „Nemáme na výber! Čo to nechápeš?!“ okríkol svoju manželku gróf Draškovič a nahnevane odul ústa.

     „Nemáme?!“ neveriacky pokrútila hlavou jeho žena Milica a prudko vstala zo svojho miesta. Prešla k manželovi a prstom svojej zdobenej, pestovanej ruky mu ďobla do hrude.  „Nemáme?!“ zopakovala nasrdene a oči sa jej neprirodzene leskli od hnevu. Očervenela, akoby sa jej razom do tváre nahrnula všetka krv.

     „Nie...“ vyprskol gróf, no pre istotu sa svojej manželke nepozrel do očí. Našiel by v nich nie len hnev, ale aj opovrhnutie a niečo veľmi podobné nenávisti.

     Áno, predsa dobre vedel, že Milica má pravdu, že má právo požadovať vysvetlenie, búriť sa. No on nemal na výber. Ako sa mal postaviť bánovi? Ako mu mal povedať, že jeho želanie nesplní? Jeho postavenie bez tak viselo na vlásku!

      Dočerta!

     „Nie! Bude ako som povedal!“ dodal tvrdo a odvrátil sa. „Darja pôjde na dvor a vydá sa za Hendrika Varana! Tu nejde o romantické city, je to výhodné spojenectvo, nič viac!“

     „Je to tvoja vnučka, Braniboj! Ty dobre vieš, čo sa deje v Subičovom paláci, vieš to a napriek tomu privieraš oči!“

      „Ženské tlachanice! Bánov záujem o Darju si vzbudila ty sama. Čo si si myslela, keď si ju skrývala? Že sa to nikdy nedozvie?“ vykrivil ústa gróf a natrčil na ňu prst. „Dosť už fňukania, Darja pôjde na dvor, zasnúbi sa a potom si vezme Varana!“   

     „Len cez moju mŕtvolu a možno ani potom nie!“

     „Nehovor to priveľmi nahlas, žena, inak sa ti môže stať, že sa to bán dopočuje... a nerád by som potom hasil požiar...“

    Milica sa dívala na svojho manžela a tlmila hnev i nevôľu, tak ako sa to za roky spoločného života naučila. Nedokázala však pochopiť, vstrebať, ani prijať manželovo rozhodnutie.

     Nie, už dávno ho nemilovala tak ako kedysi, no mlčala a roky mlčky znášala všetko, čo ich na spoločnej ceste stretlo, prehliadala jeho zbabelosť, jeho zúfalú snahu udržať sa v priazni mocných, lepila čriepky toho, čo zostalo z jej rodiny a jej snov.

     Dosť, bleslo jej hlavou. Posledná kvapka jej trpezlivosti práve pretiekla.  

     „Rozhodol si sa, Braniboj, a rozhodol si zle, najhoršie ako sa dalo a ponesieš následky. Túžba po uznaní a výsadách ti načisto pomútila rozum, stratil si súdnosť i hranice...“ začala Milica veľmi pomaly, zhlboka dýchajúc, zvažujúc každé jedno slovo, ktoré vypustila z úst. „Odpustila som ti veľa vecí, veľa zarážajúcich skutkov, znášala som všetko mlčky ako dobrá manželka, tak ako som prisahala pred Bohom, no tentoraz ti hovorím nie! Obral si vlastné dcéry o budúcnosť, zo svojej vnučky si urobil sirotu a teraz, teraz chceš to isté zopakovať?“

     „Bán...“ ozval sa hneď, keď na chvíľu Milica zmĺkla.

     „Sviniar a chlipník, nie bán. Ty si myslíš, že nikto nevidí, čo stvára? Že za vzletnými slovami o spojenectvách a sobášoch je iba jeho neukojiteľná túžba po mladých pannách!“   

     „Váž slová, žena!“ skríkol a otočil sa k svojej manželke.

     „Vážila som dosť!“ odvrkla pohotovo a neprestala ho prebodávať očami. „Pre mňa už navždy zostane kurevníkom! Ani jeho postavenie a moc mu nedáva právo zneucťovať bohabojné panny, ani šľachtické dcéry! Bola som hlúpa, že som už pred rokmi toto šialenstvo nezastavila. Že som bola naivná a vystrašená, hlúpa... a zničila som život vlastnej dcére! Jednej aj druhej... No mojej vnučky sa nedotkne!“

      „Mlč! Tvoje ženské jachtanie ma nezaujíma!“

      „Ale malo by, veľavážený gróf Draškovič!“ skríkla a varovne zdvihla prst. „Lebo ti prisahám, pri všetkom, čo mi je sväté, že moju vnučku nedostane!“ 

      „Ani keď...“ ozval sa, len čo sa Milica otočila a zamierila k dverám.

      „Ani keby ti ponúkol uhorskú korunu!“ zakončila dvojzmyselne  zvýšeným hlasom a prudko za sebou tresla dverami.

     Hodnú chvíľu grófka Milica postála z dosahu manželových očí, kým neutíšila búšiace srdce. Ešte nikdy sa takto manželovi nepostavila, nikdy nepreukázala toľko odvahy. No už sa rozhodla. Tieto čriepky už nikto nikdy nezlepí. Ani ona! A už ani nechce... Svoj život premárnila, jej dcéry pykali za to, že bola slabá, no Darja... už nesmie pocítiť to isté. Bolo načase prehltnúť hrdosť a pobiť sa o spravodlivosť. Urobí hocičo, pohne nebom aj zemou, ak bude musieť. Dosť! 

      Keď konečne odhodlane vykročila dlhou chodbou paláca, kolená sa jej stále triasli. Opätky črievic ticho klopkali na mramorových dlaždiciach, sukňa brokátových šiat sa šuštivo kĺzala po podlahe.  Studené ruky mocne zvierala v päste. 

      Keď prechádzala arkádou vnútorného nádvoria do svojich komnát, musela na okamih zastať. Oprela sa o zábradlie, zhlboka sa nadýchla. Neďaleko studne sedelo dievča, sotva ešte mohla byť ženou a manželkou. Vôbec si ju nevšimla. S prstami čiernymi od uhľa sústredene kreslila na plátno vázu plnú lúčnych kvetov, ktorú si starostlivo naaranžovala neďaleko.

     Čas sa na okamih zastavil a vrátil späť. Akoby namiesto vnučky Darje, videla dcéru, tú ktorej nepomohla, ktorú svojim strachom zabila. Spomienka bola jasná, číra, neopakovateľná. Neprešiel deň, aby si Milica nespomenula, aby neoľutovala, aby nesmútila. Škoda, že to poznanie prišlo tak neskoro!

     Pohľadom pohladila Darju a s povzdychom sa pohla ďalej. Keď si sadla za stôl vo svojej komnate, myslela iba na to, ako napraviť staré krivdy i hriechy, ktoré ju ťažili na duši ako kameň. Vzala do rúk brko a zo šuflíka vytiahla zvitok a keď ho popísala, vybrala ďalší a za ním ďalší. Spoveď nešťastnej ženy namiesto sluchu kňaza vložila do úhľadných riadkov na zažltnutom papieri.

 

Xxx

 

      Zorana si zložila z hlavy čepiec, uvoľnila vlasy, ktoré opäť dorástli a siahali jej po plecia. Mala by si ich dať opäť ostrihať, napadlo ju, no vzápätí to zavrhla. Dostávalo sa jej len málo svetského potešenia, pár dní si ešte dovolí vychutnávať hebký pôžitok na ramenách. Urobí tak, až jej to matka predstavená vyslovene prikáže! Rozhodla sa. 

      Usmiala sa, prstami prečesala voľné pramene a na chvíľu si dovolila zaspomínať na časy, keď jej siahali takmer po kolená. Leskli sa ako čierny ónix, v odraze svieci priam žiarili. Všetky ženy na dvore jej ich závideli, dokonca aj jej sestra. Áno, aj krásna éterická Emília. Ale to bolo asi tak všetko, záujem svojej matky, ktorý by sa čo i len kúsok podobal na lásku k jej sestre, nevzbudila, nech robila čo robila.

      Keď jej ich po prvý raz sestra Uršuľa strihala, takmer to bolelo. Akoby jej niekto vzal časť tela, jej duše, samej podstaty jej ženstva. Vlastne áno, presne tak to bolo. Na hlavu jej nasadili hrubý naškrobený čepiec a telo jej navliekli do sivého habitu. Prestala byť ženou, stala sa sestrou. 

     Úsmev jej zhasol na tvári sťa by niekto sfúkol sviecu a zostala len tma, chladná a nevľúdna ako múry kláštornej cely, kam ju pred rokmi zavreli.

     „Zorana! Zorana, kde si?“ z chodby sa ozýval chraptivý hlas a klopkanie palice, ktorou si sestra Uršuľa pomáhala pri chôdzi. Nikto netušil koľko má vlastne rokov a najskôr ani ona sama. Bola zžitá s kláštorom ako relikvia a pamätala si aj to, čo už nevošlo do starých kroník.

      Zorana si povzdychla, skrývať sa nemalo zmysel, aj tak by ju našli, či už Uršuľa alebo ostatné sestry. Na to, že nemá ani chvíľu pre seba si zvykla, no aj tak ju to občas zamrzelo. Kláštorné steny mali oči i uši. Vlasy si rýchlo stiahla do chvosta, na hlavu znova nasadila čepiec. Uhladila si habit, aby na ňom nebola ani smietka, napravila retiazku z riečnych korálikov aby drevený krížik sedel presne uprostred hrude.

      „Tu som, iba som na chvíľu odbehla...“ zvolala a otvorila dvere komôrky, kam rehoľné sestry odkladali bylinky.

      „Á... tak tu si, sestra Anzela mi povedala, že ťa sem videla ísť...“  Uršuľa dokrivkala až k nej, najprv ju pohľadom skontrolovala a až potom spokojne mľaskla jazykom a kývla hlavou. Zorana nechápala, ako môže ešte tak dobre vidieť a počuť. Hoci ju po zime trápila lámka, v podstate bola zdravá ako repa, hotový žijúci zázrak.

      „Zaniesla som čerstvé byliny...“ začala Zorana, no stará mníška ju prerušila mávnutím ruky. „Dobre, dobre... no teraz sa ponáhľaj za matkou predstavenou. Čaká na teba!“

     „Na mňa?“ prekvapene zdvihla pohľad Zorana a stará žena iba pohodila plecami. Ešte pred tým, než Zorana vykročila, zvolala.

     „Počkaj!“ prikázala a z pleca jej trasúcimi sa prstami stiahla ebenový vlas. Premerala si jeho dĺžku a nesúhlasne sa zamračila. „Keď sa vrátiš od matky predstavenej, hlás sa u mňa!“

     Zorana sklopila oči, naprázdno prehltla, no nepovedala ani slovo. Prosto vykročila, aby zošúverená starena nevidela, ako sa jej ústa skrúcajú nadol a do očí sa jej tisnú slzy ľútosti. Nie, nebola prekvapená, iba sa nedokázala zmieriť s tým, že to tak už bude navždy...

     Kým prešla úzkou chodbou na malé nádvorie kláštora, potom pomedzi bylinkové záhony so studňou uprostred, okolo kostola do hlavného krídla kláštora, kde mali izby najstaršie mníšky a kde matka predstavená úradovala, už bola zmierená. Aj tak s tým nič nenarobí! Poutierala si vlhké oči cípom rukáva, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, cestou s úsmevom pozdravila mníšky, ktoré práve vychádzali z pracovne matky predstavenej.

     Ohlásila sa a matka predstavená, sediaca za masívnym dubovým stolom plnom listín iba pokynula rukou a neprestala písať.

     Zorana sa ani nepohla, stála na mieste a poslušne čakala, kedy sa jej bude venovať. Ako dieťa a neskôr mladá žena nevynikala trpezlivosťou, no kláštorné múry ju naučili čakať, naučili ju neprejavovať pocity, byť ako socha bez života, pokorná, poslušná a tichá. Iba prežívať zo dňa na deň, z roka na rok.

      Minúty sa vliekli, kostolné zvony začali zvolávať na modlitby, za pootvoreným oknom trilkovali vtáci. Kikiríkanie kohútov z neďalekej dediny doliehalo až sem, na kopec a ešte niečo začula, dávno zabudnuté cvenganie postrojov. Žiadalo sa jej vykuknúť von, cítiť dym z komínov, krik šarvancov pasúcich husi na úbočí, počuť cilinganie zvoncov a neznáme zvuky života za kláštornou bránou. Namiesto toho Zorana sklonila hlavu ešte viac k zemi.

      „Tvoja matka mi poslala neprijateľnú žiadosť, Zorana,“ začala bez úvodu a zhurta matka predstavená. Na chvíľu sa odmlčala, prísne zovreté pery a ostré črty tváre sa jej ešte viac zvýraznili. Vstala od stola, prešla k oknu a možno trochu prudšie, než mala v úmysle, privrela veraje. Zorana sa ani nepohla. So sklonenou hlavou urputne premýšľala, čo matka chce. A po toľkom čase! Prečo jej, preboha, už nedá pokoj! Prečo sa vôbec pripomína? Nechce predsa nič viac, iba zabudnúť!

      „Nepáči sa mi, že sa mi niekto opovažuje vyhrážať mocou a rodovými príbuzenstvami!“ spustila matka predstavená a pravým viečkom jej začalo šklbať. To bude vážne! Och! Odpyká si to, jej hnev bol v kláštore povestný. Ona sama by o tom mohla hovoriť a neprestať. Od prvého dňa, keď sa za ňou zavrela brána, bola vystavená tým najvynaliezavejším druhom prevýchovy, kým z nej celkom nevysala aj posledné kvapky vzdoru. Ako pijavica.

      Och! Zaúpela v duchu Zorana a ešte viac sa prikrčila v zúfalej snahe stať sa neviditeľnou.  

     „Bola som to ja, kto ti pomohol! Ja som ťa prijala, ja som ti poskytla útočisko!“ zvrieskla matka predstavená a zabodla do ženy nepriateľský pohľad. „Najskôr na to už všetci zabudli! Prijala si Krista, patríš cirkvi! Ty i tvoj majetok. Aj tvoja lojalita patrí cirkvi, mne a aj tomuto kláštoru!“ zdôraznila.

      Zorana prikývla ako sa od nej očakávalo. Čo iné mohla robiť? Priečiť sa? Och, na to ani nepomyslela. Nežiadalo sa jej tráviť celé dni, ba nie dni, týždne na kolenách, zavretá medzi štyrmi stenami iba o suchom chlebe, vode a v modlitbách.

     Matka predstavená vedela byť odhodlaná, nezávislá a oddaná svojmu poslaniu, no na druhej strane nemilosrdná, mníšky neraz pocítili, že dokáže byť ešte horšia ako dozorca v bánovej väznici. 

Diskusná téma: Srdcom a mečom

odpoveď

Jana Pronská | 02.06.2017

Milá Mirka, Ardan a Zorana sú vymyslené postavy aj ich príbeh, avšak Balašovci a Draškovičovci existovali, rovnako tak sa krádež koruny uskutočnila, to sú fakty - väčšina postáv - Mladen Šubič, Matúš Čák, Ladislav Kán, Štefan Kotromanič tiež, miesta ako pevnosť Zliev,Modrý Kameň - Tichý potok a ťažba zlata -sú dokázateľne skutočné aj s ich históriou. Snažím sa aby hoci vymyslené hlavné postavy zmapovali dobu, historické skutočnosti, fakty a život a na základe týchto skutočností priblížili stredovek na našom území. Niekedy sa nedá presne dopátrať ako to naozaj bolo, ako napríklad v Rebelke, ale aj aj tým sú moje knihy povestné - snažím sa o romantický príbeh na základe skutočných udalostí svojej doby približujúci naše dejiny.
Ďakujem a pozdravujem.

Re:odpoveď

Mirka | 03.06.2017

Dobrý deň,ďakujem za odpoveď! Nevadí že sú postavy vymyslené aj tak sú vaše knižky krásne a úplne ma zbavia myšlienok z dnešného sveta. A to je na tom to najlepšie. Bývam v Michalovciach a máme na blízku viac hradov a koľko krát idem okolo niektorého z nich, myslím na príbehy z vašich knižiek. Fantázia, aké to asi bolo na tomto hrade? Tak ďakujem za moju fantáziu vďaka vašim knihám. Dúfam, že raz budem čítať aj niečo napr. o Vinianskom hrade. Prajem Vám ešte veľa šťastia pri písan
í. Oplatí sa to pre ľudí ako ja čo milujú historické romány. Dakujem

Srdcom a mečom

Mirka | 31.05.2017

Veľmi pekná kniha!!!! Ak sa môžem opýtať hlavne postavy sú vymyslené? Alebo Ardan a Zorana žili?

Pridať nový príspevok