REBELKA

REBELKA

 

Udalosť popísaná na konci tohto príbehu sa podľa historikov skutočne stala a je zaznamenaná v historických listinách a kronikách. Zaujímavosťou je, že Cecília zo Svätého Jura, manželka veliteľa vojsk Štefana z Rozhanoviec, pri známej bitke s Turkami pri srbskej pevnosti Golubac v roku 1428, sa skutočne zúčastnila bojov a osobne velila lodiam, ktoré kryli ústup jeho armády, keď sultán Murad porušil prímerie a zaútočil na nepripravených hodujúcich vojakov s kráľom Žigmundom. K tomu to sa viaže legenda aj o rytierovi, ktorý na svojom koni skočil z útesu do Dunaja a tak sa zachránil. Tento hrdinský čin pripisujú práve Štefanovi z Rozhanoviec.

Žigmund Luxemburský za dovtedy nevídanú odvahu Cecíliu zo Svätého Jura odmenil majetkami, čo bolo v tom období výnimočný čin, ženy donácie takmer vôbec nedostávali. Svedčí o tom výpis s donačnej listiny: „Cecília je smelšia  a udatnejšia ako iné ženy, lebo napriek krehkej, nepevnej  a bojazlivej podstate ženského pohlavia s dušou a srdcom nanajvýš hrdinským odvážne nasadla na jednu z vyzbrojených galér a viedla útok z rieky.“

Aká bola skutočne Cecília zo Svätého Jura sa možno už nedozvieme, ale ak bola v tom období žena ochotná opustiť bezpečie hradieb, nasadnuť na galéry a viesť útok z rieky, ak sa vybrala chrániť kráľa a s ním aj svojho manžela, ktorý velil armáde jeho veličenstva, musela v srdci cítiť veľkú lásku. Aspoň ja tomu verím...  

xxx

-          Chceš ma celkom ponížiť, Cecília? Chceš aby sa mi smiali a ukazovali na mňa prstom? Hľa, to je ten starý blázon, čo si nevie poradiť s vlastnou dcérou?! – gróf si unavene pretrel spotené čelo a pohybom ruky vykázal komornú zo stanu. Díval sa na nadurdenú mladú ženu a premýšľal, kde urobil chybu. Kedy sa z nej stala taká panovačná rebelka? Čochvíľa bude stará aj na vydaj, žiaden zo šľachticov z okolia sa nevyslovil, nepožiadal o jej ruku a keď sa aj nejaký cezpoľný našiel, Cecília ho odbila a zosmiešnila tak, že sa viac neukázal. Mala devätnásť a povesť hrdopýšky, nezvládateľnej fúrie, ženy nevhodnej na vydaj a nepomohlo ani štedré veno, ktoré s ňou gróf zo Svätého Jura núkal. Hoci sa mu to priečilo, inú možnosť ako zveriť ju kláštoru, už nevidel.     

-          Sľúbili ste mi to, otec! – odvrkla a ani sa nezačervenala. Pohodila hustou medenou hrivou a už sa ani nenažila ukryť, že je žena. Kožené nohavice mala nasúkané do vysokých čižiem, na bokoch sa jej hompáľala zastrihnutá sukňa, odhaľujúca omnoho viac, než vôbec bolo súdne, hrubý opasok zvýrazňoval osí driek a zakrýval vypasovanú vestu zviazanú šnúrkami. Sama si dala na mieru si vyrobiť kožené chrániče na plecia i hruď, rovnako tak luk i ľahký krátky meč, ktorý si bez mihnutia oka pripla na k opasku a luk prehodila cez plece.

-          Počúvaš ma vôbec, Cecília?! Chceš aby som sa od hanby prepadol pod čiernu zem?! – skríkol a dievčina k nemu konečne zdvihla spýtavý pohľad. Ona bola pripravená. Čakala na túto chvíľu päť rokov! Päť rokov driny, potu, bolesti a odriekania. Nie... Necúvne!

Pamätala sa na deň presne, ako to bolo. Tak veľmi sa chcela zúčastniť na turnaji pod hradbami Bieleho Kameňa, očarená trubačmi, fanfárami a leskom rytierskych brnení, no otec ju nevyberane zahriakol. Už vtedy, pred rokmi s lukom strieľala presnejšie, než ktorýkoľvek z rytierov jej otca, no on sa len vysmial a pobavene vyhlásil pred všetkými svojimi mužmi: „Až porazíš aj v boji mečom môjho najlepšieho rytiera, dcéra, potom sa budeš môcť zúčastniť výročného turnaja!“ Stalo sa a ona si teraz ide po svoju cenu!

Nepresvedčí ju nikto a nič! Ani posmech účastníkov, ani hrozby otca, ani jačanie vznešených matrón, ktoré predvádzajú svoje vydajachtivé krehotinky, tie tobôž nie!

-          Vaše slovo, otec, bolo vždy zárukou cti, malo váhu zmluvy s pečaťou! – rozohnila sa Cecília a pristúpila k nemu. – Hanbíte sa za mňa? Prečo? Pretože sa v boji vyrovnám ktorémukoľvek rytierovi? Pretože strieľam lukom lepšie než váš najlepší strelec? Pretože mám dosť odvahy postaviť sa na čelo honcov a priniesť najväčšiu trofej? Som lepšia ako moji bratia! Priznajte to konečne!

-          Si žena, Cecília a máš sa tak správať! – oponoval jej, neschopný vyvracať jej slová, no zároveň to bol iba povzdych starca, vedomého si svojich chýb. Zlyhal. Zbabral jej výchovu. Nechal ju celkom zvlčiť.

V stane zavládlo napäté ticho, zatiaľ čo vonku vládol čulý ruch. Smiech, štrnganie ocele, erdžanie koní, pokriky rytierov, sluhov, fanfáry trubačov ohlasujúcich začiatok novej disciplíny, či jej ukončenie. V tábore rozostavenom pod sídlom svätojurského grófa to vrelo a žilo, hostia sa bavili, pivo a víno sa nestíhalo narážať, jedlo nosiť na stoly. Každé dva roky sa v podhradí konal výročný turnaj, ktorý bol skvelou príležitosťou pre mladých rytierov zviditeľniť sa, zarobiť nielen mešec zlatiek, ale aj dobrú službu, no najviac mládencov prilákala jedinečná možnosť získať rytierske ostrohy.

-          Žena, otec? Ja viem čo by ste chceli! aby som si sadla tam na tribúnu a milo sa usmievala na rytierov, aby som bola tichá a pokorná... no ja taká nie som! Nikdy som nebola! Ja nie som ako Tereza! – zvolala odrazu a načiahla k otcovi ruku. Pohladila ho po tvári a uprela naňho zelenkavé oči.

-          Nikto z rytierov s tebou nechce súperiť, Cecília... – povedal a vzdychol si. Vedel, že tento boj nevyhrá. - Nechápeš to?!

-          Nechcú zažiť potupnú prehru? – pohrdlivo odula ústa Cecília.

-          Nie, dcéra, iba sa nechcú postaviť proti žene, - vysvetlil, dúfajúc, že Cecília to konečne vezme do úvahy a sadol si na stoličku vedľa nej. – Musíš to pochopiť, ak budeš trvať na svojej účasti v turnaji, utŕžime iba hanbu a aj tak sa nikto neodváži skrížiť s tebou meč. Porozmýšľaj... Veľmi dobre zváž, čo sa chystáš urobiť, - presviedčal ju otec podobrom, zatiaľ čo jeho dcéra nesúhlasne krútila hlavou.

-          Tak teda ponesieš následky!

Cecília bola tvrdohlavá, no rozhodne nie hlúpa. Uvedomovala si, že otec má s časti pravdu, no v tom turnaji sa predviesť chcela. A to za každú cenu. Chcela dokázať sebe i ostatným, že dokáže byť rovnocenným súperom, že je tej skúšky hodna, no zároveň vedela, že jednu vec chce jej otec ešte viac. Vydať ju konečne. 

-          Trvám na svojej účasti, otec, a neustúpim, ponúkla som vám dohodu – svoje veno. Vydám sa a budem dobrou manželkou, a vy sa ma konečne zbavíte, no iba za toho, kto ma porazí v streľbe s lukom a v súboji s krátkym mečom! – pripomenula mu.

Gróf zaťal zuby. Vztýčil sa v celej svojej výške, dívajúc sa na neústupčivú ženu pred sebou.

-          Vybrala si si! V poriadku, no neopováž sa potom sťažovať! – skríkol a natrčil na Cecíliu prst. – Neopováž!  

 

Xxx

 

     Štefan z Rozhanoviec pomaly cválal na čele družiny, rozhliadal sa okolo seba, vychutnával si domovinu, ktorú už pár rokov nevidel. Odkedy sa stal temešvárskym županom, nebolo času na cestovanie. Turek hrozil za hranicami, bolo treba opevniť hradby, naverbovať rytierov, zabezpečiť vstup do Uhier. Až teraz, keď sa situácia na juhu na chvíľu upokojila, putoval za kráľom, ktorý bol neustále v pohybe a osobne mu niesol dôležité správy. V Prešporku ho nezastihol, vraj sa vybral do Trenčína. Neostávalo mu nič iné, len ho nasledovať, ako mnoho ďalších márne naháňajúcich Žigmunda po celej krajine. Našťastie ho Ctibor uviedol ku kráľovi prednostne, dostal nové rozkazy a vracal sa zas nazad. Kráľova vôľa mu narobila na čele vrásky a nové chýry neboli ani trochu povzbudivé. To, že príde ďalšia vojna bolo istejšie, než to, že každé ráno vyjde slnko.

Dávno prekročil tridsiatku, a hoci bol na vrchole síl, pätnásť rokov s mečom v rukách na bojiskách bolo dosť a koniec stále v nedohľadne. Hoci dosiahol postavenie, o akom sa mnohým šľachticom ani nesníva, získal majetok, ktorý sa mu ani nikdy nepodarí minúť, stále sa cítil nespokojný. Jeho duša zívala prázdnotou, chcel ešte niečo... potreboval niečo, čo zaplní dieru v srdci, obrúsi vyprahnuté vnútro, vyžmýkané ako bobuľa hrozna určená na víno. Mal pocit, že vlastne ani nikdy nežil, iba bojoval.    

-          Počúvaš ma, Štefan? Už druhý rad sa ťa pýtam, či sa na pár dní nezastavíme pod Bielym Kameňom, - ozval sa Juraj Podmanický, pobočník a priateľ. Vyrastali spolu, spolu vstúpili do kráľových služieb, bojovali v krvavých bitkách, delili sa o víťazstva i prehry, kryli si chrbát.

-          Načo? – ozval sa Štefan, sledujúc cestu pred sebou. Konáre košatých stromov sa dotýkali a vytvárali nad nimi klenbu, cez ktorú sa len s obtiažami predierali slnečné lúče. Džavot vtákov sa rozliehal lesom až prehlušoval klopot kopýt koní, muži mlčali, nebavili sa. Únava na tvárach z niekoľkotýždňového putovania sa nedala prehliadnuť, no nikto sa nesťažoval. Keby večne optimistický Juraj neustále nedomŕzal,  hádam by im cesta ubehla rýchlejšie.

-          Koná sa tam turnaj. Gróf zo Svätého Jura ho poriada raz za dva roky, vraj tam nájdeš veľa bojachtivých mladíkov! A tých predsa potrebuješ, či sa mýlim?  

Štefan po ňom mrskol pohľadom. Nemýlil sa, hovorili jeho oči, no rovnako tak, že sa mu to nepáči. Koľko mladých životov ešte pohltí táto zem, kým bude mať dosť?

-          Choď dočerta, Štefan! – zavrčal Juraj. – Nechce sa mi zasa späť na zemi pod hviezdami! Tak či tak zastavíme, keď padne noc, no moje staré kosti už dobre vedia, čo to je lámka! Tvoje vari nie? Tak to si šťastný človek... – hundral si popod nos, no dosť hlasno na to, aby to priateľ počul, však mu to bolo určené.

-           Dobre...

-          Počuješ? Aj tvoji muži toho majú dosť, deň, možno dva oddychu každému dobre padne...  a možno naverbuješ...,  - húdol si svoje Juraj a vôbec nevnímal veliteľov súhlas. Vôbec s ním nepočítal, také zázraky sa nediali.   

-          Povedal som dobre! – skočil mu do reči Štefan a popchol koňa do slabín, nechajúc prekvapeného druha za sebou. No nadlho sa ho nezbavil. Dobehol ho v okamihu, len čo vstrebal novinku.

-          To akože naozaj?

-          Si vari hluchý?

-          Nie, ja len premýšľam, čo ťa prinútilo zmeniť názor? Nikdy si to neurobil!

Štefan prevrátil oči. Zbytočne bolo niečo vysvetľovať. Nemal chuť ani náladu priznať, že priateľov návrh vítal a ani sám netušil prečo.  

-          Tentoraz si mal pravdu, - prehodil, a ďalej to nemienil rozoberať. Na krížnych cestách odbočil a aj so svojim sprievodom sa zaradil medzi putujúcich mieriacich na Biely kameň. Vozy obchodníkov s látkami, krčiažkami, vínom a medovinou, mašličkami i čipkami, kožami i remeňmi, sa striedali s kováčmi, pekármi, kaukliarmi a pevcami, dokonca aj cigáni tiahli na slávnosti a medzi nimi sa vynímali synovia zemanov i sedliakov, synovia chudobnejších šľachticov, túžiacich po rytierskych ostrohách a dobrej službe.

Panské kočiare i peší, zábavy chtivý diváci sa schádzali so širokého okolia, oslavy rytierstva boli skrátka vychýrenou udalosťou.

Stany rozložené pod Bielym kameňom sa takmer nedali porátať, akoby sa tu zišiel celý výkvet hornouhorskej šľachty. Kolbište bolo naozaj impozantné, celá úboč a lúky v podhradí boli plné zabávajúcich sa ľudí a neustále prichádzali ďalší. Vrelo to tam ako v úli, ľudia pobehovali sem a tam, sluhovia nestíhali zásobovať jedlom a pitím, trubači každú chvíľu prehlušovali hlasný smiech, štrnganie mečov, svišťanie šípov, hostia povzbudzovali svojich favoritov, či vypískali porazených.

Štefanova družina sa predrala až ku kolbišti, hľadajúc konferenciera s nezameniteľnou vlajkou grófa zo Svätého Jura a Pezinka, ktorý mal tento chaos zorganizovať.

Nemuseli sa dlho namáhať, našiel si ich sám.

-          Vitajte! Prišli ste na turnaj? – ozval sa v povznesenej nálade a Štefan mu okamžite podal pravicu.

-          Nie, zastavili sme sa cestou pozdraviť pána Bieleho kameňa, grófa... – začal úctivo Štefan a nestihol to ani dopovedať. Pomedzi dav sa k nemu rútil muž. Prilbicu si strhával z hlavy, brnenie mu hlasno štrngalo, ako sa snažil prinútiť hromadu kovu k rýchlemu behu.

-          Štefan! Štefan z Rozhanoviec! Temešvársky župan osobne! Tak tomu by som neuveril, ani keby ma spili do nemoty! – zvesela hulákal a priťahoval pozornosť davu. Konferencier iba bezradne rozhodil rukami a radšej sa rozbehnutému rytierovi pratal z cesty.

Štefanovi sa pomaly rozťahovali ústa do úsmevu, až napokon priateľa vítal širokým náručím, pripravený na bolestivý náraz.

-          Mihail! – zvolal Štefan, keď lapil dych a starý priateľ povolil medvedie zovretie. – Ani sa mi neprisnilo, že ťa stretnem pod Bielym kameňom!

-          Koľko tomu je? Dva, či tri roky čo sme sa míňali?

-          Tuším naozaj toľko! Veruže áno! – potvrdil Štefan, nechal priateľovu ruku okolo svojich pliec, statočne znášajúc tvrdé kovové chrániče.

Mihail z Poznanovcov, jeden z posledných rytierov zo starého rodu, ktorého korene siahali až so slovanských čias, a zároveň jeden z najvernejších Žigmundových mužov. Stretli sa pred rokmi na hraniciach ríše, bojovali spolu vo Valašsku, na Morave i pri Merane. V Temešvári sa z nich stali druhovia. Zatiaľ čo on si vyslúžil úrad župana, Mihail nasledoval svojho kráľa, radil mu a kráľ mu dôveroval. Spolu so Ctiborom a Závišom a jeho bratom Jánom, sa stali najvplyvnejšími mužmi dvora.  

-          Poď Štefan, predstavím ťa grófovi a jeho rodine. Určite bude tvojou prítomnosťou na turnaji poctený,  - vyzval ho a hneď dodal: - Je tu aj Záviš z Garbowa, pamätáš na naňho?  

-          To naozaj? Záviš, Čierny rytier je tu tiež? – prekvapene zastal Štefan. - Aj jeho brat Ján? 

-          Ó, nie, on zostal s kráľom, no práve kvôli Závišovi je tu toľko ľudí. Má oprávnenie pasovať mladých holobriadkov do rytierskeho stavu! Len si to predstav! Gróf pozval kráľa, no ten sa už zberal na odchod, nuž za seba poslal svojho rytiera, - vysvetľoval Mihail, vedúc ho k tribúne pri kolbišti.

-          Takmer sa mi tomu nechce veriť!

-          Ani mne! Kto by to bol povedal, že sa všetci stretneme pod Bielym Kameňom! – zasmial sa Poznaň a len čo zbadal Záviša útrpne sedieť uprostred štebotajúcich žien, začal naňho zúrivo mávať.

Zbadal ho takmer hneď, akoby si to vyrušenie vyprosil. Len čo Mihail prstom ukázal na Štefana vedľa seba s veľavravným výrazom v tvári, ústa sa mu v okamihu roztiahli, chmáry z čela zmizli akoby ich niekto vyhladil. Prudko vstal a ako rýchlo sa len dalo, predieral sa pomedzi dav žien a panien, ktoré ho držali v zajatí nekonečných otázok, klebiet, uši trhajúceho chichotu.

-          Štefan! Druh môj! – skríkol a vrhol sa naňho ako na záchranné lano, - pánboh zaplať, že si sa tu zjavil. Prosím, osloboď ma, inak ma tie ženské umučia na smrť! Kde si sa tu vzal? Čert to ber, hlavne že si tu, poď, dáme si do nosa... Konečne niekto, s kým sa tu dá hovoriť! – chrlil v jednom kuse, nečakajúc odpoveď, ťahajúc ich čo najďalej od tribúny.

-          Hej, a čo ja?! – ozval sa naoko urazene Mihail a Záviš len mávol rukou.

-          Ty si ako pijavica, nedá sa ťa zbaviť! – prskol rytier a drgol do Poznaňa, - nepodávaj mu ani prst, Štefan, odtrhne ti ruku od pleca... – zasmial sa a nikto sa neurazil, ani Mihail. Bolo len málo ľudí, ktorí si mohli toto dovoliť, iba tí, ktorí v boji spoločne hľadeli do očí smrtke.

-          Počkajte, patrí sa najprv pozdraviť hostiteľa! – so smiechom sa bránil Štefan a obzrel sa po svojom pobočníkovi. Stál s družinou tam, kde ich nechal. – A tiež musím vybaviť nocľah pre ľudí, stajne pre kone a dačo pod zub.

Mihail prikývol, pohľadom vyhľadal konferenciera, hlasno pískol a rukou ho privolal.

-          Ako je možné, že o mužov temešvárskeho župana sa ešte nikto nepostaral!- zrúkol tak nahlas, že úbožiakovi pred ním ovialo vlasy.

-          Čiň sa chlape, inak ťa ešte dnes vyzvem do súboja a ver, že ti urvem hlavu skôr, než sa nadýchneš! – pridal sa Záviš a z odstrašujúcej výšky hľadel na skromného muža ako na švába.

Predvádzali sa, bezostyšne zneužívali svoju povesť a pôsobili smrteľne hrozivo, Štefan sa na tom zabával. Poznal ich ako nikto iný, navonok besní vlci, v srdci spravodliví baránkovia, len ich neradno naštvať...  

V mužíkovi by sa krvi nedorezal, ba zdalo sa, že každú chvíľu omdlie, a keď sa ho Záviš dotkol, aby mu veľavravne napravil golier na kabátci, podlomili sa mu kolená.

-           Ale no tak, priatelia, nech si ide po robote! – ozval sa Štefan vážne, no ústami mu šklbalo. – O svojich mužov sa postarám!

-          Ešte to tak! – Záviš sa zamračil na muža pred sebou a veľa vravne zdvihol obočie. Viac nebolo treba nič, muž sa ozlomkrk rútil k sluhom a chrlil jeden príkaz za druhým.

-          Vybavené! – pleskol si do stehien Mihail a začal sa smiať. – Vieš, že je skvelé púšťať na ľudí hrôzu? Sú hneď ako ovce, už len poraziť...

Už-už sa traja priatelia chystali do stanu, kde si krčmár z dediny v podhradí zariadil dočasný hostinec, keď sa ozvali fanfáry a hneď za tým vyvolávač spustil:

-          Kontesa Cecília, dcéra veľaváženého hostiteľa grófa Rudolfa zo Svätého Jura a Pezinka sa stretne v súboji s krátkym mečom, so synom baróna Ľudovíta Šóšu, pána Soľnohradu, Aldamírom!

Na poľane v okamihu zavládlo ticho. Ktorási žena zvrieskla, v dave zašumelo. Len krákanie divých vrán poletujúcich okolo a čakajúcich na zvyšky jedál, rušili strnulosť návštevníkov turnaja.

Ktosi vykríkol, že Cecília hraje o svoju ruku a ľudia sa začali ozlomkrky rútiť k aréne. 

- A dočerta! Ona to naozaj urobila! 

Diskusná téma: REBELKA

Tvorba Jany Pronskej

Katarína | 25.02.2017

Píšte,píšte, píšte a my budeme čítať a tým si rozširovať obzor o našej histórii. Kde by som vedela, že za vlády Žigmunda bol nejaký gróf z Kysaku. Dejepisné udalosti mi utkveli len v rámci významných udalosti, ale vaše knihy ma nútia sadnúť si a preštudovať aj cez internet historické fakty. Vy ste históriu obalili do krásnej šaty, ktorá sa dá čítať a stojí to zato. Ďakujem!!!

Trocha inšpirácie ;-)

Evita | 06.08.2016

Dobrý deň, Vase knihy sa mi páčia a výnimkou nie je ani Rebelka, kt om dostala k narodeninám :-) Čo mi trošku vadilo, bolo vykreslenie Barbory Celjskej, ptz podľa najnovších výskumov nebola taká zmyselná a vypočítava a je to skôr politická propaganda Albrechta resp Fridricha Habsburského. Daniela Dvorakova vo svojej knihe Čierna kráľovná písala o tom. Síce je to odborná práca, ale je pútavo napísaná, kde aj popisuje vzťah Zigmunda a Barbory a o ich hlbokej láske. Nemyslím to zle, len ako možný námet, keby ste sa nk chceli vrátiť k Barbora.Nvm, s rytierom, kt by sa jej snažil ocitit meno alebo tak nejako..... ;-)

Re:Trocha inšpirácie ;-)

Jana Pronská | 16.02.2017

Milá Evita, ďakujem veľmi pekne za Váš príspevok, a hneď sa ospravedlňujem, že som zareagovala až po toľkom čase, ale na stránky som mala dosť málo času a nedá sa sledovať všetko.
Áno, máte pravdu v tom, že Barboru mnohí historici vykresľujú podľa faktov, ktoré sa našli, je dosť možné, že jej život bol skreslený úmyselne,/ ako napríklad pri Báthoričke/ ale rovnako to tak nemuselo byť. Knihu od pani Dvořákovej poznám, ale rovnako tak čítam mnohé iné knihy, ktoré sa jej venovali a Barbora je v každom ohľade rozporuplná a tajomná kráľovná. Fakty, ktoré som použila a pre mňa boli podstatné - že skutočne bola svojim manželom väznená v Oradei, Žigmund si ju skutočne vzal - či už z lásky alebo nie - na návr kniežaťa Celjského, keď mu umožnil útek z väzenia, a napokon aj to, že na koniec zostala v Trenčíne a sama a mnohí opisujú jej milostné pletky. Myslím si, že ak nejaká láska medzi Barborou a Žigmundom bola, časom vyprchala. V tomto prípade však pre mňa bola podstatná Cecília zo sv. Jura a jej príbeh. A keďže moje knihy sa históriou inšpirujú, mojim cieľom nie je pátrať po tom, čo bola pravda, od toho sú historici. :) ďakujem ešte raz za Váš príspevok, potešil. So srdečným pozdravom Jana

Nová kniha- nová radosť

Miriam | 21.03.2016

Milá pani Pronská, spravili ste mi deň krajším už len poznaním, že bude ďalšia kniha. Nepochybujem o tom, že tak ako Vaše predchádzajúce knihy, aj túto prečítam jedným dychom. Myslím, že nielen ja mám Vaše knihy veľmi rada. Keď je ťažšie obdobie, ale aj keď si chcem oddýchnuť, taj chytím knihu a už som vo svojom svete - ako sa mi občas smeje manžel :)
Prajem Vám do ďalších dní len to najlepšie, pevné zdravie Vám i Vašim blízkym, ktorí Vám vytvárajú prostredie na písanie kníh a najmä Vám prajem, aby Vám to stále "písalo". Všetko dobré :)

Re:Nová kniha- nová radosť

Jana Pronská | 23.03.2016

Milá Miriam, ja ďakujem Vám a dúfam, že sa aj táto kniha bude dobre čítať.
Ten pocit, ako opisujete, aj ja dôverne poznám, oddychovať, preniesť sa niekam inam, užívať si v inom svete, takom, ktorý si zrežírujem ja sama. O tom tie príbehy v knihách ukryté sú.
Pozdravujem.

krásny darček

Erika | 12.03.2016

Veľmi sa teším na Vašu novú knihu. Mám ich všetky a túto si určite tiež kúpim, o to skôr, že vyjde na moje narodeniny. Mojou najobľúbenejšou je, ale aj tak Vaša prvá Zlatníkova chovanica :)

Ďakujem

Re:krásny darček

Jana Pronská | 23.03.2016

ďakujem, milá Erika a zo srdca želám krásny narodeninový deň, nech je plný lásky a radosti, a ak Vám môžem robiť spoločnosť, bude mi potešením.
Pozdravujem.

Obaly kníh

Katka | 11.02.2016

Mám veľmi rada Vaše knihy, len samotné obaly kníh sú hrozné. Neviem, kto Vám ich navrhuje... možno by stačilo namiesto fotiek (obrázkov) žien, ponechať napr. iba pozadie hradu. Menej je niekedy viac.

Re:Obaly kníh

Jana Pronská | 11.02.2016

Milá Katka, koľko ľudí toľko chutí, je mi ľúto, že sa Vám nepáčia ale obaly na knihy si vyberám sama / okrem Bosorkinej dcéry/ a som s nimi spokojná. Snažím sa vyhýbať párom, ktoré sú podľa mňa poväčšine až priveľmi presladené, ale samotný hrad na obale by mne samej nestačil, už len kvôli žánru, ktorý píšem a aj ohlasov ostatných čitateľov.
Snáď Vás to neodradí od čítania mojich príbehov a obálky mi odpustíte. :)
Pozdravujem a ďakujem za Váš názor, možno sa k nemu jedného dňa prikloním ak nájdem obálku, ktorá ma osloví :)

Re:Obaly kníh

Jana Pronská | 11.02.2016

Milá Katka, koľko ľudí toľko chutí, je mi ľúto, že sa Vám nepáčia ale obaly na knihy si vyberám sama / okrem Bosorkinej dcéry/ a som s nimi spokojná. Snažím sa vyhýbať párom, ktoré sú podľa mňa poväčšine až priveľmi presladené, ale samotný hrad na obale by mne samej nestačil, už len kvôli žánru, ktorý píšem a aj ohlasov ostatných čitateľov.
Snáď Vás to neodradí od čítania mojich príbehov a obálky mi odpustíte. :)
Pozdravujem a ďakujem za Váš názor, možno sa k nemu jedného dňa prikloním ak nájdem obálku, ktorá ma osloví :)

1 | 2 >>

Pridať nový príspevok