Janičiarova žena

Janičiarova žena

novinka naplánovaná na 15.11.2016

Úryvok: 

 

Svištivý vietor sa jej zabáral do tváre, štípal ju na lícach, vysúšal slzy tečúce dolu tvárou. Prehĺtala plač, guču navretú v hrdle, snažila sa nevnímať bolesť v hrudi ani strach, ktorý jej ochromoval údy.

     Utekala bezmesačnou nocou, kým vládala, kým jej dych stačil, kým opäť nepadla na zem doudieraná, vydesená, bezvládna. Nezastavuj! Utekaj! Prenikavo kričal hlas v jej hlave a poháňal ju. Bosé nohy a kolená jej doškriabali ostré hrany skál, kropila ich krvou. Potkýnala sa a padala, no napriek tomu sa znova zdvihla a snažila sa bežať ďalej. Rukami zúfalo prerážala húštie, ktoré jej driapalo šaty, vetvičky sa jej namotávali do látky, do vlasov, škriabali.

     Nesmie zastaviť! Nesmie!

     Nesmú ju dolapiť, nie oni!

     Za sebou počula rehot, krik nevercov, cenganie tureckých šablí a brechot psov. V nose ju štípal dym spálenej dediny plaziaci sa po úbočí spolu s nárekom preživších. Bezmocné ženy a deti kvílili od desu, ktorí nemali šťastie a nestihli ujsť, schovať sa v horách pred krvilačným besnením, sa stali ľahkou korisťou. Nahnali ich ako ovce do stáda, spútali ich reťazami ako zvieratá.

     Zvuk zvonov na kostolnej veži stíchol len pred chvíľou, škriekanie havranov nad údolím znelo rovnako strašidelne ako vietor preháňajúci sa medzi korunami stromov a miešal sa so zvukom osmanských bubnov.

     Neprešlo ani pár hodín, keď spolu s ostatnými búchala na zavreté brány Čabraďa, modlila sa a dúfala, úpenlivo šeptala modlitby, prosila.

     Zázrak neprišiel, ani zmilovanie. Dedina i hrad nad riekou vzbĺkli ako fakľa a s nimi všetko, čo poznala.  

     Ako vtedy... pred rokmi... keď sa jej šťastie skončilo. Nádej zhasla akoby niekto sfúkol sviecu. Nežila, iba živorila, iba sa pretĺkala dňami, mesiacmi a rokmi, živená blednúcimi spomienkami.

     Štekajúce psy a rev nemilosrdných dobyvateľov sa neustále približovali, cítila ich za chrbtom. Už-už po nej načahovali ruky, driapali jej šaty.

     Nesmú ju dostať živú! Nesmú... Z posledných síl pretisla hradbu húštia, urobila pár posledných krokov a potom náhle zastala. Padla na kolená. Sklonila hlavu.

     Pod ňou sa škľabila priepasť, vysoké bralo prudko sa zvažujúce k rieke a nad ňou sa týčil kríž. Bol jedinou pripomienkou na časy, keď bola naozaj šťastná. Akoby od vtedy prešli veky. Zdvihla pohľad k nebu, oprela sa o drevený trám.

     Chýbal jeden jediný krok  a všetko sa skončí, presne na mieste, kde to všetko začalo.

     Skupina jazdcov so psami uviazanými na kožených remencoch zastala, obkľúčila ju. Mala iba dva možnosti - strmhlav dolu po skalách alebo s obojkom otrokyne na krku naspäť do dediny. A to si nepripúšťala. Taká možnosť pre ňu neexistovala.

     Gabriela sa nadýchla, pootočila hlavu, unavene si odhrnula z čela prameň vlasov a z očí zotrela slzy. Odvážne pozrela na napäté osmanské tváre, na psy poslušne čakajúce pokyny.

     „Vzali ste mi všetko...“ šepla do napätého ticha a naklonila sa k priepasti. Bolo jej jedno, či rozumejú, však oni pochopia.  „...no svoje telo, ani dušu vám nedám. To nech sa radšej naveky smažím v pekle!“  

 

xxx

  

     Aga Nadím zľahka položil ruku na plece muža, ktorý mu dlhé roky bol viac priateľom ako podriadeným. Už hodnú chvíľu sledoval jeho napätú tvár, prísne zaťaté sánky, pohľad, ktorý bol plný pohŕdania a nenávisti, no ktorý sa zároveň prelínal s nekonečným smútkom. Darmo sa ho snažil skryť za masku bezcitnosti, tvrdosti. Poznal ho dobre. Poznal ho desať rokov. Naučil ho všetko, čo má janičiar vedieť. Spriatelil sa s ním, obdivoval ho. Bol by mu dal i vlastnú dcéru a prijal ho do rodiny ako syna, keby mladý muž chcel, keby konečne prijal pravú vieru a vzdal sa spomienok, ktoré ho ničili.

     „Možno to nebol dobrý nápad, Erim,“ ozval sa priateľsky Aga, cítiac, ako mu pod drôtenou košeľou vibrujú svaly. Jeho neoklamal. Hoci sa jeho najlepší vojak snažil zakrývať pohnutie, on vedel, že urputne bojuje s citmi i spomienkami. „Nie je dobré vracať sa do minulosti...“

      „To nie je o minulosti, ctihodný Aga,“ sípavo odvetil muž a tľoskol jazykom. Zovretá sánka sa mu uvoľnila, keď sa zhlboka nadýchol, no aj tak sa nepohol z miesta.  Stál ako meravá socha vytesaná do skaly na úpätí hory, odkiaľ mal najlepší výhľad. Díval sa na zadymené údolie, na pyšné hrady vypínajúce sa nad zurčiacou riekou, plaziacou sa ako trblietavý zelený had popod ich hradby, počúval krik a rinčanie ocele. Po nekonečných hodinách tvrdého obliehania horeli múry i strechy  budov, pár zúfalých obrancov iba s obtiažami odrážalo neutíchajúci nápor horiaceho pekla.

     Erim vedel, kde je najslabšie miesto Čabraďa, a vedel aj to, že pomoc odnikiaľ nepríde. Na chátrajúcej Litave už plápolala vlajka s polmesiacom a v dedine tiež.     

      „Nenávisť a krvavá pomsta ti neprinesú pokoj, chlapče, ver, že viem, o čom hovorím. Je to najkratšia cesta do pekla, takt to u vás hovoria, pravda?“

     Mladší muž si mimovoľne zahryzol do pery. Na jazyku ho svrbeli britké slová, no prehltol ich. Vyčkal, kým sa mu srdce neupokojí, kým nad rozbúrenými citmi opäť neprevládne rozum. Kým si spomenie na všetko, čím a kým bol. Kým znova neprecíti každý úder, ktorý dostal.

      „Presne tak, Aga. Ale pre mňa už niet návratu. dostojím prísahe, ktorú som dal sebe!“ odvetil tvrdo a rozhodne, a už nepochyboval. Obrátil sa a pozrel na svojho veliteľa. Dlhé fúzy pod orlím nosom  sa mu chveli a medzi hustým obočím akoby mu pribudla ďalšia vráska. Bol to muž, ktorý na chrbte niesol už šesť krížikov a všeličo v živote zažil, no stále mal dosť síl i rešpektu. Jeho rod patril k tým najvznešenejším, úctu si však vydobyl v prvom rade mečom i umom. Vojaci zo sultánovej elitnej jednotky janičiarov ho volali Aga Spravodlivý a nebolo to len meno. Bol človek, ktorého si ctili.

     „Aga Nadím, ty vieš lepšie než ktokoľvek iný, že niet cesty späť. Iba túžba po pomste ma udržala pri živote, tá ma doviedla až sem. Stal som sa sultánovým mečom, prijal som svoj osud iba pre túto chvíľu. Pre túto možnosť! Prisahám, že si ju vychutnám až do poslednej kvapky,“ zakončil nekompromisne práve vo chvíli, keď sa ozval víťazný pokrik osmanských vojakov, bubny spievali oslavnú melódiu, lebo po Litave padol i Čabraď.

     Aga Nadím,  vrchný veliteľ janičiarov zamyslene pozrel na svojho prvého dôstojníka.  

      „Tak ti teda, môj drahý Erim, blahoželám! Dosiahol si, čo si chcel. Na Čabradi veje osmanská vlajka a všetci zajatci, ako som sľúbil, sú tvoji. Rovnako tak sloboda, ktorú si si zaslúžil. No úprimne ti hovorím, toto víťazstvo ma neteší, a nie je to preto, že by som nechcel dostať slova. Ale kvôli tebe. Srdce sa ti obalilo do nenávisti a tvrdne na kameň každým dňom viac a viac. Pamätaj, to, čo ťa až doteraz motivovalo, chránilo a posúvalo, ťa nakoniec môže zraniť viac než si myslíš. V mene tvojho Boha ťa žiadam, vzdaj sa svojich plánov, neprinesú ti pokoj na duši,  - vyzval ho posledný raz Aga, a keď Erim hodnú chvíľu neodpovedal, iba si porazenecky vzdychol. Nechal ho, nech si v tichosti a sústredení vychutná pyrhovo víťazstvo.

     „Si múdry muž, Aga, vieš, že si ťa vážim ako priateľa, nahradil si mi otca, ktorého som priskoro stratil. Vždy som si ctil tvojich rád a bral si ich k srdcu, no tentoraz ťa žiadam, aby si nad tým nepremýšľal,“ ozval sa napokon Erim a obrátil sa. V tvári sa mu nepohol ani sval. Dívala sa naňho prísna, takmer meravá tvár, len modré zrenice akoby o pár odtieňov stmavli. Oboma rukami chytil svojho veliteľa za plecia, uprel naňho pohľad. „Netráp sa tým, Aga. Všetko sa deje z nejakého dôvodu, sám si mi tú myšlienku pred rokmi vnútil a ja som si ju prisvojil. Viem, že s mojim rozhodnutím nesúhlasíš, a viem aj to, že sa ma snažíš zvrátiť z krivej cesty, no ja som už po nej vykročil.  Nemienim ani cúvnuť, ani ju obísť. Tak som sa rozhodol.“

      Chvíľu porozumenia medzi dvoma mužmi prehlušoval iba svištivý vietor, ohýnajúci vzpínajúce sa konáre stromov, brechot psov a víťazný rev dobyvateľov, krik a plač porazených. Bol taký známy, že Erima sa už nedotýkal. Zvykol si naň, lebo človek si zvykne na všetko. Už ho nedojímali slzy žien a detí, zúfalé prosby, pach krvi a spálenísk prestal vnímať.

      Hlas kresťanského zvona v ňom vyvolával iba desivé spomienky. Bol symbolom najhoršieho poníženia a zrady, na aké sa nedá zabudnúť. Bol jeho prekliatím a jeho znovuzrodením.           

      Myslel na večer spred desiatich rokov, pamätal si každý detail, ktorý mal navždy vrytý do pamäti, spomínal na ukrutné týždne zúrivej snahy prežiť.

     A konečne dnes naplní prísahu a vezme si svoju cenu.

     Luskol prstami a jeho pobočník okamžite priviedol jeho koňa. Vymrštil sa do sedla a s hlasným pokrikom sa rútil k hradbám Čabraďa.  

 

xxx

Diskusná téma: Janičiarova žena

Janičiarova Žena

Jana | 13.03.2017

Krásný den paní Janka, chtěla bych Vám velice poděkovat za nádherné chvíle při čtení Vašich úžasných knih....přečtené mám všechny, poslední vaše knížka se mi moc líbila, tak jako i ostatní. S každou novou knížkou si říkám, že je to ta nejkrásnější a , že už nic krásnějšího napsat nemůžete a ejhle, pokaždé překvapíte ....Neuvěřitelně opět čtivý příběh plný lásky, intrik...no prostě bomba...těším se na další příběh a další...Máte můj velký obdiv, přeji Vám hodně a hodně krásných chvil nad psaním ...hodně skvělých témat a jsem moc ráda, že jsem měla tu čest, setkat se s Vaší tvorbou...Děkuju, Vaše nadšená čtenářka Jana

Re:Janičiarova Žena

Jana Pronská | 04.04.2017

Milá Janka,
ďakujem veľmi pekne za Vaše slová, krásne ste to napísali, som úprimne dojatá a nadšená! Ďakujem Vám. Kvôli takýmto slovám a čitateľom sa až chce písať a tvoriť. Snáď Vás moje knižky a príhehy budú tešiť aj naďalej. Srdečne pozdravujem, J.

kniha

Jana Pronská | 27.10.2016

Milé dievčatá, ďakujem vám za Vaše správy, trochu meškám a ospravedlňujem sa, mala som trochu perno - dokončovanie jednej a písanie ďalšej dalo zabrať. :)
Som vešmi rada, že sa na knihu tešíte, lebo ja som na tom rovnako ako Vy. Snáď a bude Janičiarova žena dobre čítať a nesklame Vaše očakávania. Pekné čítanie a všetko dobré.
Jana :)

Fantastický nový príbeh

Ala | 19.10.2016

Pekný deň prajem pani Janka,

ďakujem Vám veľmi pekne za darček k mojim novembrovým narodeninám. Vaše knihy sú úžasné a pri ich čítaní človek zabudne na starosti bežného života. Čo nová kniha, to nový príbeh.
Ďakujem.

Najlepšie čítanie

vladka | 14.10.2016

Pekný deň!Mám všetky Vaše knihy.Velmi sa teším na novú knihu.Velmi pekne Vám ďakujem za najlešie čítanie.

Ďakujem

Darina Samáková | 10.08.2016

Dobrý večer pani Janka.
Práve som si prečítala úryvok z Vašej pripravovanej knihy a ako pri každej predchádzajúcej som nadšená. Teším sa na chvíľu, keď si ju ponesiem z kníhkupectva, uvarím si kávu, vyložím nohy na stoličku a svet zostane niekde bokom, bude iba kniha. Turecké nájazdy, no zasa čosi iné a určite zaujímavé. Ešte raz vďaka !

Pridať nový príspevok