Za hranicou nádeje

15.06.2018 07:13

Za hranicou nádeje

Prológ

     Helena sa schúlila do klbka, stískajúc k sebe drobné telíčko, ktoré sa len pred niekoľkými okamihmi po prvý raz nadýchlo. Netíšila jeho zúfalý plač, ani sa nepokúšala uľaviť mu. Prehĺtala vlastné slzy, strach i bolesť. Des z toho, čo príde, čím si bude musieť prejsť.

  • Nemala si sa narodiť... nemala... – šepkala mu do zavinovačky z hrubej vlny, no aj za tú bola vďačná. Nič iné nemala, nič, iba prázdnu náruč a mučivé spomienky.

     Nevládala, nechcela ani zdvihnúť viečka, pozrieť sa na žijúce stvorenie, ktoré akýmsi zázrakom vynosila a porodila. Mala by sa pomodliť, poďakovať za dar, ktorý mal jeho oči... jeho vlasy, jeho krv.

     Čím viac si to uvedomovala, tým viac jej bolo ťažko, gniavilo ju to, trápilo, akoby na pleciach niesla všetku zlobu sveta.

    Dieťa konečne stíchlo, zaspalo, cítiac matkinu blízkosť i jej teplo, neuvedomujúc si, s akou hrôzou bojuje, ani to, aká budúcnosť ho čaká. Stačil mu tento okamih, vrúcne matkino objatie, viac nepotrebovalo. Helena si otrela z tváre slzy a líce pritisla k páchnucemu slamníku, dúfajúc, že keď zavrie oči, už ich neotvorí a nočná mora konečne skončí.    

     V nepokojnom spánku sa jej opäť premietali spomienky na ten príšerný deň, keď jej šťastie skončilo, keď prestala byť kontesou a stala sa otrokyňou.

   

Xxx

 

  • Pani moja, Osmani prerazili spodnú bránu! – vykríkla slúžka, stojaca pri okne a zdesene sa chytila za srdce. Prudko sa otočila k Helene pochodujúcej hore dolu po dvorane, v ruke nervózne žmoliac vreckovku s monogramom. Z nádvoria Hajnáčky k nim do paláca doliehal krik, rinčanie zbraní, bojový rev a hlahol poplašných zvonov prehlušovaný trúbením nevercov.

Strach z toho čo príde bol takmer hmatateľný.

  • Ako dlho... – ozvala sa a obe ženy mysleli na to isté. Ako dlho potrvá, kým neverci prerazia aj druhú bránu, kým sa vovalia na nádvorie a vybijú zbiedených obrancov, kým panstvo padne a na veži namiesto forgáčovskej zástavy zaveje krvavý polmesiac.
  • Čo s nami bude? Panebože, čo s nami bude?! – pišťala služobná a Helena sa konečne zastavila. Hodila vreckovku na stôl a hrdo zdvihla hlavu.
  • Mlč už! - okríkla dievčinu a sama prešla k oknu. Dávala sa do údolia, na stovky osmanských vojakov zbesilo útočiacich na hŕstku obrancov Hajnačky, hradu, ktorému sa len nedávno stala paňou.

Kontesa Helena z rodu Barboričovcov, zaľúbená do hrdinu proti osmanského odboja Juraja Forgáča... verila mu, verila dohode, ktorú s jej otcom urobil, verila, že ju ochráni a ich manželstvo bude šťastné. V tej chvíli s určitosťou nevedela povedať, či ešte stále je to pravda, či ich svadba a krátky mesiac spolunažívania nebol iba chiméra, ktorej z celej duše chcela veriť.

Dvere siene sa otvorili a do vnútra vošiel kapitán stráží. Z ramena, ledabolo ošetrenom plátnom, mu tiekla krv a bledá, vážna tvár neveštila dobré správy.

  • Je mi to ľúto, pani moja, no hrad s najväčšou pravdepodobnosťou neudržíme, - začal a Helena chvíľu neodpovedala. Dívala sa priamo naňho, na jeho postoj, na to, ako s každým úderom nepriateľa do brány, krčí ramená. – Musíte sa pripraviť...
  • Na čo? – ozvala sa Helena a snažila sa udržať strach pod kontrolou. Bola paňou Hajnáčky, bola tou, ktorú títo muži pred osmanskou hrozbou niekoľko dní oddane chránili. So zdvihnutou bradou a meravým pohľadom počúvala kapitánove obavy a snažila sa, aby dostála postaveniu, ktoré zastávala. Aby im dodala odvahu bojovať až do konca.
  • Je mi ľúto, pani moja, že ste neodišli do bezpečia, kým bol čas... – ukončil kapitán a Helena prikývla. Akoby mohla priznať, že jej manžel na nich zabudol. Že ich nechal napospas osudu a nevercom. Že slepo verila a v tej viere odmietla pomoc vlastnej rodiny? Ako to mala priznať sama sebe?
  • Pomoc nepríde... – skonštatovala a kapitán pokrútil hlavou.
  • Držte bránu, kým to bude možné, - povedala a podišla k nemu. Pozrela na zranenie, majúc v úcte jeho odhodlanie. – Boh s nami všetkými, kapitán!

Slúžka pri okne iba zaúpela, keď sa kapitán uklonil.

  • Bolo mi cťou, pani moja, že som mal tú česť chrániť vás... Nech je nám všetkým Boh milostivý... – povedal, uklonil sa a vyšiel z miestnosti.

Helena si sadla k prázdnemu stolu, ruky zovrela do pästí, oprela si o nich hlavu, ignorujúc potláčané vzlyky slúžky. Na chvíľu z hlavy vytesnila rykot z vonka, pach ohňa a smoly, ktorý sa predieral až dovnútra. Myslela na svoj svadobný deň, na radosť a hrdosť, keď sa stala Forgáčovou ženou, keď ju hrdo ukazoval svojim poddaným a druhom...miloval ju... a potom odišiel za povinnosťami, nestarajúc sa o zaľúbenú manželku, o to, čo s ňou bude, čo bude s jeho rodovým sídlom a ľuďmi, za ktorých je zodpovedný. Šiel do boja  a ona dodnes nevedela, či je ešte ženou, alebo už vdovou.

Dvere sa potichu opäť otvorili a do vnútra vošli dve ženy, mladšia i staršia. Obe by Helena najradšej vyhodila, narobili jej dosť krivdy i starostí, no dnes, práve v tejto chvíli, boli rovnakými odsúdencami, ako ona sama.

  • Čo chcete? – opýtala sa a nezdvihla k nim pohľad.
  • Napriek všetkému, pani Helena, chceme vám pomôcť... – ozvala sa mladšia, Adéla Loranfyová, bývalá manželova milenka, o čom sa náhodne dozvedela až neskôr. Najprv tomu neverila, ani ju len nenapadlo, že by si Juraj nechal na hrade manželku i milenku, no nestihla to vyriešiť, lebo nemala s kým. Mlčky ju trpela a prehliadala, čakajúc na deň, keď sa na to opýta priamo manžela. Nestihla...
  • Neverte jej, pani moja! – odhodlane vykríkla slúžka a postavila sa za chrbát svojej panej.
  • Neverte ani slovo, faloš jej kuká z očí!

Helena si unavene vzdychla a mávla rukou, aby rozhorčenú slúžku zastavila.

  • Dosť už nenávisti, Jula! A ty hovor, ak máš čo povedať, - okríkla služobnú a vyzvala Adélu a konečne sa jej pozrela do očí. Bola prekrásna... ako zlatovlasý anjel z obrazov a ani sa nečudovala, že manžela tak očarovala. Predstavil jej ju ako chovanicu, sirotu, za ktorú prevzal zodpovednosť aj s jej pestúnkou, a tá jej vždy mlčky stála za pätami.

Zamilovaná žena ani trocha nepochybuje o slovách svojho pána, prijala ju s radosťou a vierou, že ich spojí priateľstvo. Aká bola naivná!

  • Osmani čochvíľa dobijú hrad, - začala Adéla a Helena si iba odfrkla. – Všetkých nás čaká smrť alebo otroctvo, rovnako ako na Fiľakove a Šomoške... Poznám to, Helena... lebo moja rodina dopadla rovnako. Matku odvliekli a viac ju nikto nevidel, môjho otca a brata sťali rovno na nádvorí, mňa a moju sestru však tvoj manžel vykúpil a kvôli tomu som tu.