Článok Nový čas pre ženy

20.05.2014 14:44

Nový čas pre ženy

23. 4. 2009

JANA PRONSKÁ: ODMALIČKA SOM BOLA REBEL

03.03.2008 13:00

ObrázokV ekonómke zo Spiša sa už od detstva ukrýva umelecká duša. Jana Pronská (35) miluje romantické príbehy a stredovek. Jej prvý historický román Zlatníkova chovanica sa ničím nelíši od podobných príbehov z pera zahraničných autoriek. Ibaže v ňom neožíva stredoveký Paríž alebo Londýn, ale územie stredovekého Slovenska.

Vyštudovali ste strednú priemyselnú školu geologicko-banícku, už dvanásť rokov sa však venujete ekonomike. Ale romantické historické príbehy s týmito oblasťami nemajú nič spoločné. Odkedy sa venujete písaniu?

– Prvé pokusy prišli už v ôsmej triede a trvalo to až do skončenia strednej školy. Dodnes mám odložený sedemstostranový zväzok papierov. Ešte ako dieťa som mamke hovorila, že mi raz vyjde kniha. Ekonomike som sa začala venovať pred dvanástimi rokmi, keď sme založili rodinnú firmu. Od čísel si potrebujem niekedy aj oddýchnuť, a preto som sa po desaťročnej pauze k písaniu vrátila. Jedného dňa som si sadla k počítaču, či to ešte vôbec zvládnem, a šlo to. Písanie je pre mňa relax.

O čom bola vaša školská prvotina?

– Vždy to boli historické príbehy. Od Indiánov cez francúzske, španielske až po anglické dejiny. Inšpiráciu som naberala hlavne z historických kníh a veľa mi dali aj hodiny dejepisu. Už ako školáčka som čítala množstvo kníh. Každý deň som potrebovala dávku literatúry. Až jedného dňa sa stalo, že vydavateľstvá nestíhali vydávať také publikácie, ktoré by ma zaujímali.

A vtedy ste sa rozhodli, že aj vy napíšete knihu.

– Nebolo to také spontánne a cielené rozhodnutie. Jednoducho som napísala prvú stranu, potom už to šlo samo a zrazu bol z toho príbeh. Už predtým som sa snažila preraziť na trh s jednou knihou, ale rukopis sa neuchytil v žiadnom vydavateľstve ani súťaži. Nevzdala som sa a skúšala som ďalej. Rukopis knihy Zlatníkova chovanica som mala pripravený na stole asi štyri mesiace a každý deň som zbierala odvahu, aby som ho poslala do nejakého vydavateľstva. Bola som priam presvedčená o tom, že aj tentoraz príde zamietavá odpoveď. Našťastie sa tak nestalo.

Čím je vlastne vaša kniha iná ako tie, ktorých je na našom trhu dosť? O čom je?

– Do príbehu dávam svoje srdce. Táto publikácia sa veľmi podobá knihám, ktoré k nám bežne chodia od zahraničných autoriek, ktoré tiež píšu historické romány. Nie je tam však Anglicko, Škótsko, Francúzsko, ale naša Stará Ľubovňa, Kremnica a podobne. Dej sa odohráva na Slovensku. Je to príbeh šľachtickej dcéry, ktorú vychoval zlatník, lebo všetci si mysleli, že jej rodičia sú mŕtvi. Pri ňom sa naučila vyrábať šperky. Po ceste na trh ich však prepadnú zbojníci a zachráni ich pán Ľubovnianskeho hradu, ktorý sa do hlavnej predstaviteľky zamiluje. Sobáš vopred dohodnutý mocnými je ohrozený...

Päťročná Veronika je mamin maznáčik.Kde vás kopla múza a rozhodli ste sa pre takúto zápletku?

– Nápady chodia samy. V tomto prípade to bolo práve na Ľubovnianskom hrade, kde sme boli s rodinou na výlete. Počas prehliadky som sa tak vžila do atmosféry hradu, odborného výkladu i legiend, až z toho vznikla táto kniha. Dokonca sa mi niekedy stane, že aj pri čítaní encyklopédie mi v hlave skrsne nápad. Mám toľko myšlienok, že by som na ich napísanie potrebovala tri životy.

To znamená, že už je na ceste ďalšia historická romantika?

– Teraz som naštartovaná, musím to využiť. (smiech) Vo vydavateľstve už majú ďalší rukopis. Momentálne mám rozpísaný už tretí príbeh z okolia Košíc.

Kto patrí medzi vašich prvých čitateľov a kritikov?

– Sú to moji rodičia, svokra a sesternica, ktorá mi drží palce, odkedy som napísala prvé písmeno. Mamke som príbeh dávkovala vždy po desiatich stranách. Moji blízki ma povzbudzujú a zatiaľ som nemusela čeliť veľkej kritike. Všetko s chuťou prečítali.

Radosť vám robia aj tri deti. Zdedili vzťah k histórii po mame?

– Vôbec nie. Keď ideme v lete niekam na hrad, to si teda od nich vypočujem. (smiech) Keď však mamka chce, ide sa. A keď sa zas im zažiada niekam ísť, ideme tam. Najstarší syn nemá vôbec vzťah k písaniu. Keď majú do školy napísať sloh, pomáham mu.

S manželom ste sa spoznali na základnej škole. Zbalili ste ho na básničky či romantické príbehy?

– Manželova mamka bola moja triedna učiteľka, ale vtedy sme sa o seba ešte nezaujímali. Keď som mala sedemnásť rokov, začali sme spolu randiť a o štyri roky sme sa vzali. Od začiatku vedel, že som umelecká duša. Keď bol na vojne, písala som mu básničky. Dodnes ich mám odložené.

Na starosti však máte aj chod rodinnej firmy. Čo vás na podnikaní priťahuje?

– Neuveriteľný pocit slobody. Už odmalička som sa prejavovala ako rebel. Šéfom vo firme je manžel. Nedokázala by som mať nad sebou žiadnu inú 
 
autoritu. Nepoznáme firemné nezhody a problémy týkajúce sa firmy sú u nás na dennom poriadku. Bavíme sa o tom ako o počasí.

Kedy ste prvýkrát dali najavo, že sa vám niečo nepáči, a rebelovali ste?

– Bolo to ešte na základnej škole, keď som odmietla autoritu pána učiteľa. Keď sa mi niečo nepáčilo, nedokázala som byť ticho a držať to v sebe. Toľkokrát sa mi to už vypomstilo. Do jazyka si nechcem hrýzť, radšej o veciach otvorene hovorím. A či už sú dôsledky pozitívne, alebo nie, musím si bremeno niesť so sebou.

3 NAJ JANY PRONSKEJ

Najlepší relax: Čítanie a písanie.
Najobľúbenejšia kniha:Zlatníkova chovanica.
Najkrajší kvet: Ruža.

Zdroj:  Nový Čas pre ženy

Lucia Lukušová